Rozhovor s Dr. Marekom Dubovcom

Dr. Marek Dubovec patrí medzi najúspešnejších absolventov Právnickej fakulty Univerzity Mateja Bela. Štúdium v Banskej Bystrici ukončil v roku 2003 a následne odišiel do USA, kde vo svojom vzdelávaní pokračoval na Arizonskej univerzite, na ktorej v súčasnosti pôsobí ako profesor. Zároveň pracuje ako výkonný riaditeľ neziskovej organizácie, ktorej hlavným klientom je vláda USA a Svetová Banka. O náplni jeho práce, ako aj systéme štúdia v USA, uplatnení sa absolventov práva a iných zaujímavostiach sa dočítate v rozhovore, ktorý nám poskytol.

Vyštudoval si právo na Univerzite Mateja Bela, kde ti bol v  roku 2003 udelený titul Mgr. Čo ťa viedlo k tomu, že si hneď potom odišiel do USA?

Počas  štúdia na Právnickej fakulte UMB som v 3. ročníku absolvoval trojmesačný študentský pracovný program v USA, hlavne s cieľom naučiť sa lepšie po anglicky. Zapáčilo sa mi tam a rozhodol som sa, že po doštudovaní v Banskej Bystrici pôjdem ďalej študovať do USA. Neskôr som sa teda prihlásil na štyri univerzity, ktoré mali program  Master of Laws – LL.M založený na medzinárodné obchodné právo a zobrali ma na Arizonskú univerzitu – James E. Rogers College of Law, the University of Arizona v Tucsone. Počas môjho štúdia na právnickej fakulte som sa zameriaval na predmety s aspektom medzinárodného alebo európskeho práva, mal som niekoľko semestrov medzinárodného práva súkromného i verejného, aj právo medzinárodných organizácii, preto som si v USA hľadal študijný program s týmto zameraním.

Na akej úrovni si ovládal angličtinu na začiatku štúdia v USA?

Ovládal som dosť dobre konverzačnú angličtinu, nakoľko som po štvrtom ročníku v Banskej Bystrici prerušil štúdium a odišiel som na rok pracovať do jedného hotela v Amerike, aby som sa ju naučil. Odborné termíny som sa však musel učiť „za pochodu“. Ale na začiatku mi stačila aj tá konverzačná angličtina.

Najskôr si teda študoval postgraduálny program LL.M...

Áno,  najskôr bolo LL.M v roku 2003. V podstate som začal takým predprogramom.  Semester sa začínal v auguste, ale my sme začali už v júli s prípravou, kde sme prešli úvod do amerického práva, čiže také základy a tiež štylistiku a písanie v americkou štýle. V roku 2006 sa na tej istej univerzite potom otvoril aj doktorandský program s týmto zameraním, a tak som hneď začal aj PhD. štúdium, ktoré som skončil v roku 2009.

Nepociťoval si ako svoj deficit, že si vyštudoval slovenský právny systém a nepoznal si ten americký?

Nie, už v programe LL.M sme boli skoro všetci zahraničnými študentmi. Boli tam mexičania, dánka, kanaďanka, austrálčania, tak to nebol problém, keďže išlo o medzinárodné právo. Následne na PhD. sme si mohli vybrať akékoľvek konkrétne zameranie, ak sme našli profesora, ktorý bude dizertačnú prácu viesť.

Aký je v USA systém doktorandského štúdia? Tiež sa rozlišuje denné a externé doktorandské štúdium ako na Slovensku?

Na Arizonskej univerzite to funguje tak, že prvý rok je potrebné získať 24 kreditov a vtedy treba chodiť do školy pravidelne. Ďalšie dva roky je potrebné získať len po 3 kredity, aby sa splnili podmienky na dizertáciu, takže potom som nechodil do školy vôbec, len som písal dizertačnú prácu. Na našej fakulte sa nedelí doktorandské štúdium na denné alebo externé, aj keď priznám sa, že neviem ako presne to funguje na Slovensku, takže to nemôžem veľmi porovnať. Ja som počas celého doktorandského štúdia chodil normálne do práce. Môj šéf, bol zároveň aj profesorom na tejto univerzite, takže sa mi to darilo skĺbiť. Väčšina študentov však nepracovala a trávila veľa času v škole, kde si písali svoju dizertačnú prácu, poprípade pomáhali s vyučovaním profesorom. Nazýva sa to co-teaching, to znamená, že učia predmet spoločne, nie samostatne. Skôr vykonávajú akademickú činnosť, keďže nemajú úväzok niekde inde. Takže to záleží na tom, čo iné daný študent robí a koľko času má  k dispozícii pre fakultné činnosti.

Na Slovensku to funguje tak, že denní doktorandi dostávajú štipendium a trávia čas na fakulte, ale externí  si platia školné a musia len získať dostatočný počet kreditov...

U nás sa platí školné vždy.

Z čoho potom žijú tí študenti, ktorí trávia celé dni v škole a nemajú prácu?

Fungujú na úvery. Tu je štúdium rozdelené na undergraduate a graduate. To znamená, že najskôr vyštuduješ tri roky a získaš základný titul, napr. zo zdravotníctva, a potom ďalšie tri roky študuješ na vyššom stupni napr. právo. Čiže máš dva tituly, jeden taký menší undergratuate a druhý je normálne právnický. Väčšina ľudí si na celé štúdium berie úvery a je úplne štandardné, že po skončení štúdia má človek na krku 150 000-vý úver. A takto to funguje aj na PhD. stupni. Čo sa však týka ročných poplatkov, naša univerzita je jednou z najlacnejších v celých USA. U nás stojí prvý rok PhD. štúdia takmer 30 000 dolárov, čo je len poplatok za štúdium a študenti majú samozrejme aj životné náklady. Ďalšie dva roky je už poplatok nižší. Celkovo vyjde na Arizonskej univerzite PhD. štúdium na približne 50 000 dolárov, čiže ľudia sú nútení brať si úvery, ak chcú študovať.

Aha, takže sa nemáme sťažovať na slovenské poplatky za externé štúdium...

(smiech) No to nie, ale zas keď skončíš štúdium a dostaneš pozíciu ako začínajúci profesor na nejakej škole, napríklad na našej fakulte, ktorá je v prvej 50tke vysokých škôl USA, máš plat od 9000 eur mesačne, čo sa nedá porovnať s platom slovenského vysokoškolského učiteľa, čiže tá investícia 50 000 dolárov sa vo väčšine prípadov oplatí, pretože ten plat je taký, že ten úver sa dá splatiť.

Predpokladám ale, že nie každému sa podarí ostať učiť na škole...

No, je to riziko. Ale tu si platíš aj za prvostupňové a druhostupňové štúdium, a ak ideš po vyštudovaní robiť napríklad na prokuratúru, tak zarábaš povedzme okolo 5000 dolárov mesačne, takže aj ten základný úver sa veľmi ťažko spláca. Väčšina ľudí, ktorí skončia, chcú byť aspoň na jeden alebo dva roky vyššími súdnymi úradníkmi, pretože táto pozícia sa tu vníma ako taký medzistupeň predtým ako ťa zoberú do veľkej právnickej firmy.  Tu sa z pozície vyššieho súdneho úradníka ľudia nestávajú sudcami, ale prechádzajú do súkromnej sféry. Ako vyšší súdny úradník však zarábaš 3000 dolárov mesačne. A keď máš úverovú splátku 2000 dolárov mesačne, tak z toho ledva vyžiješ. Minimálne 1/3 absolventov si však prácu nenájde vôbec.

 Koľkí z vás, ktorí ste boli v ročníku na doktorandskom štúdiu ste zostali na škole učiť?

Tu v Amerike je taký zaujímavý stav, že je minorita profesorov, ktorí majú absolvované doktorandské štúdium. Napríklad na našej fakulte je cca 35 profesorov a určite menej ako 10 z nich má PhD., a aj tí sú väčšinou zo zahraničia. Tu sa na PhD. nepozerá ako u nás, že je to veľmi dobrý krok, alebo niekedy až nevyhnutný krok, k získaniu možnosti učiť na vysokej škole. Ja osobne v mojom obore nepoznám nikoho kto má PhD., a to pritom všetci učia na plný úväzok.

Keďže ty máš na plný úväzok prácu, znamená to, že učíš ako externý vyučujúci?

Presne tak. Sú tu rôzne formy vyučovania. Ten začínajúci profesor, ktorého som spomínal, že má plat 9 000 eur, je zamestnancom školy na plný úväzok. Ja tým, že mám aj svoju normálnu prácu, chodím učiť len externe. Obyčajne učím v semestri len jeden predmet kvôli pracovnému vyťaženiu. Učím dva krát týždenne voliteľný predmet americké záložné právo. Externých vyučujúcich však škola neplatí buď  vôbec, takže to robíš pro bono, alebo si platený za kredit. Môj predmet má tri kredity, takže za celý predmet dostanem na konci 3000 dolárov. Takže toto ľudia nerobia pre peniaze ale zo záľuby. Ja mám rád, že ma to núti zdokonaľovať sa vo svojom obore, neustále čítať a pripravovať sa na jednotlivé hodiny, a študenti sa tiež veľakrát spýtajú niečo, čo ma predtým ani nenapadlo. Neskôr by som sa však chcel stať profesorom na plný úväzok.

Na Slovensku nie sme zvyknutí na takto úzkoprofilové predmety, ktoré sa dokonca vyučujú dva krát týždenne...

Ja z knihy z ktorej učím, odučím ani nie polovicu. Záložné právo je v Amerike tak detailne vybudované, že ho môžem učiť celý rok dva krát do týždňa po hodine a pol. Dokonca môj predmet na záložné právo sa týka čisto iba hnuteľných vecí. Čiže my máme ešte ďalší predmet, ktorý učí niekto iný, ktorý sa zaoberá záložným právom k nehnuteľnostiam. Atraktivita môjho predmetu spočíva aj v tom, že je na skúškach do komory. Tu je úzka špecializácia napríklad aj na bankrotové právo, kde právnici v praxi zastupujú napríklad čisto iba veriteľov v reorganizáciách, pretože tu je to tak detailne prerobené, že v podstate nemáš čas sa špecializovať na inú oblasť. Tu ťa už počas školy vedú tak aby si sa špecializoval len na určitú oblasť. To je veľký rozdiel oproti Slovensku, kde advokáti robia nie len jedno celé odvetvie, ale dokonca viacero rozličných odvetví práva.

Môžeš nejako porovnať systém výuky v Amerike a na Slovensku?

V Amerike nemáš delené hodiny na semináre a prednášky, ale všetko je jednou formou, ktorá je viac konverzačná. Napríklad na mojej hodine si študenti musia vždy dopredu preštudovať pár strán z tej knihy, takých 15, a potom na začiatku hodiny spravím krátky teoretický výklad a následne sa už pýtam otázky a konverzujeme. Na konci hodiny si potom rozoberieme nejaké praktické príklady, na ktoré aplikujeme tú prejdenú teóriu. Volá sa to Sokratova metóda učenia, to znamená, že výuka je skôr založená na konverzácii so študentmi za účelom rozvíjania ich myslenia. To považujem za taký hlavný rozdiel. Tiež sa u nás kladie dôraz na klinické vzdelávanie, študenti majú na výber viacero klinických predmetov. Ďalším rozdielom je neexistencia externej formy štúdia. Na získanie klasického „magisterského“ vzdelania musíš chodiť do školy na plno.

Ako prebiehajú skúšky?

To záleží na jednotlivom profesorovi. Moja skúška je praktická, mám tam 6 jednotlivých problémov. Niektorí robia testy, niektorí si zvolia tzv. „take home exam“, čiže dostaneš zadanie a máš ho do 24 hodín vypracovať. Rozdielom oproti Slovensku je tiež to, že tu v USA neexistujú ústne skúšky. A skúšky do advokátskej komory sa tu dajú spraviť ihneď po skončení štúdia bez nutnosti absolvovania praxe. Dokonca už v poslednom ročníku je možné pár mesiacov pred ukončením školy spraviť skúšky do komory, aby si už po skončení školy mal hneď licenciu a mohol praktizovať právo.

Existuje pre študentov nejaká povinná prax, ktorú musia absolvovať počas štúdia?

Nie, prax majú v podstate v rámci tých klinických predmetov. Študent ale môže ísť počas semestra pracovať napr. na súd na pár hodín týždenne za čo dostane kredity. Aj u mňa pracuje niekoľko študentov za kredity na nejakých projektoch.

Momentálne pracuješ ako výkonný riaditeľ neziskovej organizácie Kozolchyk National Law Center, čím sa zaoberáte?

Sme neziskovka a máme afiliačnú zmluvu s právnickou fakultou. Vykonávame hlavne výskum a píšeme rôzne správy. Náš hlavný klient je vláda USA, ministerstvo zahraničných vecí, v rámci ktorého funguje odbor medzinárodného súkromného práva, a tento odbor zastupuje vládu USA v komisiách v rámci OSN zriadených pre medzinárodné obchodné právo, ako aj na unifikáciu medzinárodného súkromného práva. Mnoho vecí, ktoré potrebujú idú cez nás. Náš druhý veľký klient je Svetová Banka. Cestujem do rôznych krajín, najmä v Afrike a v Ázii, kde mám viacero projektov, a náplňou mojej činnosti je pripraviť im zákony k záložnému právu k hnuteľným veciam. Najprv musím pochopiť ich lokálne záložné právo, ktoré je v prípade tých afrických krajín, kde mám projekty v podstate rovnaké, pretože je odkopírované z Anglicka, a potom im navrhnem zákon, ktorý je v súlade s medzinárodným štandardom. Následne poskytujem aj školenia právnikom, sudcom a všetkým, ktorých sa dotýka prijatie takéhoto nového zákona. Zároveň tiež píšem odborné články a knihy, momentálne píšem knihu v kooperácii s profesorkou z Oxfordu.

Prečo si sa rozhodol zasvätiť pracovný život práve záložnému právu?

V podstate mi prischlo. Ja som o ňom veľa nevedel, pretože som promoval v roku 2003, kedy práve prebehla veľká novela záložného práva, takže počas štúdia som sa učil ešte to klasické staré záložné právo. Počas programu LLM som absolvoval predmety môjho, vtedy budúceho, šéfa, ktorý ma potom prijal do tejto spoločnosti, ktorej som teraz výkonný riaditeľ,  a už vtedy sa veľká časť činnosti tejto spoločnosti týkala práve záložného práva. V rámci môjho zamestnania som bol preto nútený sa ho naučiť.

Aký je systém obchodného práva v USA, má každý štát vlastný obchodný zákonník?

Áno, nazýva sa UCC  - Uniform Commercial Code. Skladá sa z článkov, napríklad ja sa venujem článku 9, ktorý sa zaoberá len záložným právom k hnuteľným veciam. Každý štát má síce vlastný obchodný zákonník ale je medzi nimi veľká uniformita, pretože existuje komisia Uniform Law Commission, ktorá vytvorí uniformný článok a potom jednotlivé štáty takýto uniformovaný článok implementujú. UCC ale vôbec nezahŕňa problematiku obchodných spoločností ani bankrotové právo. Bankrotové právo je federálne právo na rozdiel od práva obchodných záväzkov.

Takže existuje dvojitý systém pre záväzkové vzťahy osobitne upravený pre občianskoprávne vzťahy a osobitne pre obchodné tak ako u nás?

My nemáme kodifikované občianske právo, nemáme občiansky zákonník, tu je to skôr tak že UCC sa zaoberá obchodnými záväzkami, a potom sú rôzne zákony týkajúce sa rôznych problematík, ako napríklad spotrebiteľov.

A posledná otázka, hodiaca sa na záver, máš nejaké ďalšie pracovné ambície ?

(smiech) Ani moc nie. Možno venovať sa viac aj iným veciam, pretože do afrických krajín cestujem už 9 rokov a už sa tá náplň práce, ktorú tam vykonávam stala rutinou.  A ako som už spomínal, neskôr by som sa rád venoval viac akademickej činnosti.

Ďakujem veľmi pekne za rozhovor.